Princíp obmedzenej dôvery v cestnej premávke  (zodpovednosť za dopravnú nehodu)

Princíp obmedzenej dôvery v cestnej premávke

Pri spolu zavinení poškodeného je potrebné posúdiť prípadné zavinenie vodiča (vinníka dopravnej nehody). Zavineniu poškodeného sa osobitne venujeme v článku Zavinenie poškodeného, forma zavinenia a aplikačná prax súdov. Z hľadiska posudzovania zavinenia vodiča  pri spolu zavinení poškodeného dávame do pozornosti tzv. princíp obmedzenej dôvery. Ide o osobitný princíp v cestnej doprave, ktorý zohľadňuje špecifiká právnej úpravy cestnej premávky. Uplatňuje sa na území SR ako aj v iných krajinách Európy. Princíp obmedzenej dôvery znamená, že vodič ako účastník cestnej premávky môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržovať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Uvedený princíp v praxi napríklad znamená, že vodič idúci vo svojom jazdnom pruhu, oprávnene spolieha, že iný účastník cestnej premávky, ktorý chce ísť v protismere, zvolí opačný jazdný pruh. Ak by platil absolútny princíp dôvery v doprave, znamenalo by to teoreticky to, že vodič idúci vo svojom jazdnom pruhu vôbec nemusí brať ohľady na iného účastníka cestnej premávky idúceho v protismere a môže ho ohroziť, nakoľko porušuje pravidlá cestnej premávky. Takýto záver je absurdný.

 

Princíp obmedzenej dôvery určuje, aby aj vodič rešpektujúci dopravné predpisy adekvátne reagoval na porušenia pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej premávky, ktoré vníma. A to tak, aby minimalizoval, prípadne sa úplne vyhol kolíznej situácii. Kolíznej situácii sa môže vyhnúť tak, že spomalí, zastaví vozidlo, či inak reaguje na porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany iných účastníkov. Práve z tohto dôvodu možno hovoriť o obmedzenom princípe dôvery. Obmedzenie môže vyplynúť z konkrétnej kolíznej dopravnej situácie, na ktorú je povinnosť reagovať. Konanie poškodeného, ktoré je zjavne v rozpore s pravidlami cestnej premávky (napr. prekročená rýchlosť, alkohol) automaticky nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorý sám porušuje pravidlá cestnej premávky. Princíp obmedzenej dôvery znamená napr. povinnosť vodiča jazdiaceho po vedľajšej ceste predvídať, že vodič idúci po hlavnej ceste môže ísť vyššou ako dovolenou rýchlosťou. A toto  by mal brať do úvahy pri vyhodnocovaní opatrení, ktoré treba vykonať pred vjazdom na hlavnú cestu.

 

Dôležitým stanoviskom k princípu obmedzenej dôvery je i uznesenie  Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 182/200158. Podľa predmetného rozhodnutia hranice okolností, ktoré vodič môže či nemôže predvídať nie je možné vymedzovať v hypotetickej rovine.  Je potrebné vychádzať vždy z existujúcich objektívnych okolností dopravnej situácie. Dopravnú situáciu charakterizujú rôzne faktory ako určité miesto, charakter komunikácie a jej technický stav, správanie sa ostatných účastníkov cestnej premávky. Rovnako dôležité sú poveternostné podmienky, náhodný výskyt lesnej zveri a pod. Tieto okolnosti vníma  vodič  svojimi  zmyslami  a  vyhodnocuje ich v závislosti od svojich subjektívnych dispozícií či vodičských schopností. Z toho vyplýva, že u nedbanlivostného zavinenia sa okrem miery povinnej opatrnosti prihliada i na jej subjektívne vymedzenie (miera opatrnosti, ktorú je možné vynaložiť v konkrétnom prípade).

 

Neprimeraná rýchlosť (hlavná cesta) a nedanie prednosti v jazde

Obvinený bol okresným súdom uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví. Trestného činu sa dopustil tým, že ako motocyklista v obci išiel na motocykli nedovolenou rýchlosťou 86 až 97 km/hod. Následne v križovatke s vedľajšou cestou zavinil stret s motorovým vozidlom, ktoré vchádzalo na hlavnú cestu z vedľajšej cesty. Pri dopravnej nehode bola ťažko zranená spolujazdkyňa na motocykli, ktorá na následky zranení zomrela. Krajský súd skonštatoval spolu zavinenie vodiča motorového vozidla, ktoré vchádzalo z vedľajšej cesty na hlavnú cestu. Dôvodom spolu zavinenia  bolo nedanie prednosti motocykli jazdiacemu po hlavnej ceste. Generálna prokuratúra ČR podala v neprospech obvineného dovolanie na Najvyšší súd ČR. Argumentovala tým, že pokiaľ by motocyklista išiel maximálne povolenou rýchlosťou 50 km/hod nedošlo by vôbec k stretu s motorovým vozidlom.  Za zásadnú príčinu dopravnej nehody považovala neprimeranú rýchlosť motocyklistu, ktorý prekročil povolenú rýchlosť.

 

Najvyšší súd ČR rozhodol v danej veci uznesením zo dňa 20.10.2004, spisová značka 5 Tdo 1173/2004. Uviedol, kedy sa účastník cestnej premávky nemôže dovolávať princípu obmedzenej dôvery. Najvyšší súd ČR zdôraznil rozhodujúce skutkové zistenia.  Obvinený motocyklista jazdil bezprostredne pred nehodu v obci na motocykli rýchlosťou 86 až 97 km/hod. Vodič motorového vozidla sa rozhodoval, či vojde na hlavnú cestu v čase 4,4 až 4,8 sekundy pred stretom,  keď motocyklista bol vzdialený od miesta stretu 98 až 126 metrov. Pokiaľ by motocyklista išiel najvyššou povolenou rýchlosťou 50 km/hod, prišiel by do miesta stretu asi 2,5 až 4,5 sekundy potom, čo by týmto miestom prešiel vodič motorového vozidla. Najvyšší súd ČR skonštatoval, že zásadnou a jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo konania motocyklistu. Pokiaľ by motocyklista išiel povolenou rýchlosťou mohol vodič z vedľajšej cesty vojsť na hlavnú cestu bez porušenia pravidiel cestnej premávky. Bez toho aby došlo k dopravnej nehode.

 

Najvyšší súd ČR konštatoval, že pokiaľ vodič idúci po hlavnej ceste ide rýchlosťou povolenou, resp. primeranou a vodič idúci po vedľajšej ceste mu nedá prednosť v jazde, je v obvyklých prípadoch zodpovednosť na vodičovi, ktorý vošiel do križovatky po vedľajšej ceste. Pokiaľ však vodič na hlavnej ceste ide rýchlosťou, ktorá výrazne presahuje maximálne povolenú rýchlosť a vodič prichádzajúci do križovatky po vedľajšej ešte nemá dôvod predpokladať také prekročenie rýchlosti, za prípadnú kolíziu musí niesť zodpovednosť vodič idúci po hlavnej ceste. Najvyšší súd ČR ďalej konštatoval, že nie je spravodlivé požadovať od účastníka cestnej premávky, aby bez ďalšieho predpokladal možné porušenie pravidiel tejto premávky inými účastníkmi a aby tomu prispôsobil svoje konanie. Naopak, ak nie je z okolností, ktoré mal a mohol účastník cestnej premávky bežne vnímať či predvídať, zrejmé, že iný účastník tej istej premávky porušil svoje povinnosti, je oprávnený očakávať  od ostatných účastníkov cestnej premávky dodržiavanie stanovených pravidiel. Účastník cestnej premávky, ktorý porušil pravidlá tejto premávky, potom na druhej strane nemôže očakávať dodržanie týchto pravidiel od ostatných účastníkov, pokiaľ im to znemožnil s ohľadom na charakter a závažnosť svojho porušenia pravidiel cestnej premávky.

 

 

Smrť dieťaťa pri cúvaní (princíp obmedzenej dôvery)

Ústavný súd ČR 2065/15 z 31.5.2016 posudzoval ústavnú sťažnosť vodiča motorového vozidla. Ten namietal svoju trestnú zodpovednosť za usmrtenie 1 ročného dieťaťa pri cúvaní v čase keď bolo pod dohľadom dvoch dospelých osôb. Odsúdený namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces a podal ústavnú sťažnosť. Domnieval sa, že pri cúvaní maximálne zachoval mieru opatrnosti. Ústavný súd uznal ústavnú sťažnosť za dôvodnú. 

 

Trestná zodpovednosť je založená na zásade zodpovednosti za zavinenie. To znamená, že bez zavinenia niet trestného činu (nullum crimen sine culpa). Podmienkou trestnej zodpovednosti je naplnenie skutkovej podstaty trestného činu súčasťou ktorej musí byť vždy zavinenie. Zavinenie môže byť vo forme úmyslu či nedbanlivosti. V prípade usmrtenia z nedbanlivosti musia orgány činné v trestnom konaní preukázať zavinenie  vo forme vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti. Pri posúdení, či bol čin spáchaný z nedbanlivosti je potrebné zistiť, či obvinený zachoval (zanedbal) potrebnú mieru opatrnosti.  Tá je kritériom nedbanlivosti v oboch jej formách. Zanedbanie miery opatrnosti treba vyvodzovať z konkrétnych skutkových okolností. Pokiaľ došlo k škodlivému následku neznamená to automaticky, že potrebná miera opatrnosti musela byť nutne zanedbaná.

 

Mieru opatrnosti určuje objektívne a subjektívne hľadisko pri predvídaní ohrozenia (porušenia) záujmu chráneného Trestným zákonom. Objektívne hľadisko miery opatrnosti je upravené dopravnými  predpismi na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Napríklad pôjde o bezpečné cúvanie pomocou poučenej osoby. Objektívne hľadisko samo o sebe nepostačuje aby mohla byť založená trestná zodpovednosť páchateľa. Predpokladom zavinenia vo forme nedbanlivosti je súčasná možnosť a schopnosť konkrétneho páchateľa predvídať vznik trestnoprávneho následku(napr. usmrtenie, ublíženie na zdraví). Tým je vymedzené subjektívne hľadisko miery opatrnosti. O zavinenie z nedbanlivosti pôjde vtedy keď povinnosť (objektívne hľadisko) a možnosť a schopnosť (subjektívne hľadisko) predvídať ohrozenie (porušenie) chráneného záujmu sú dané súčasne. Nedostatok jednej zložky znamená, že uvedený čin obvineného je nezavineným činom.

 

Ústavný súd pri posúdení trestnej zodpovednosti vodiča vychádzal z princípu obmedzenej dôvery. Ústavný súd zdôraznil, že jednoročné dieťa nemôže byť vzhľadom k svojmu veku účastníkom premávky na pozemnej komunikácii, pokiaľ nie je jeho bezpečnosť zaistená inou sobou. Táto osoba má povinnosť učiniť také opatrenia, aby nedošlo k ohrozeniu bezpečnosti cestnej premávky. Vodič motorového vozidla môže v súlade s princípom tzv. obmedzenej dôvery spoliehať na to, že dospelé osoby dohliadajúce nad jednoročným dieťaťom v priestoru parkoviska, zabránia dieťaťu samostatný nekontrolovaný pohyb a vbehnutie do jazdnej dráhy vozidla, pokiaľ z konkrétnych okolnosti nevyplýva opak. To isté platí i pre pohyb s vozidlom v obytnej zóne, kde síce sú povolené hry detí. Avšak ani tu nie je možné očakávať samostatný pohyb dohliadaných detí. Treba vždy posúdiť konkrétne okolnosti vzniku dopravnej nehody. Podľa názoru Ústavného súdu ĆR nie je možné len na základe skutočnosti, že dve dospelé osoby dohliadajúce nad dieťaťom spolu hovoria, prijať záver, že tretia osoba musí automaticky predvídať, že nevenujú dostatočnú pozornosť tomuto dieťaťu. Od vodiča motorového vozidla nie je možné požadovať aby predvídal, že tieto osoby stratia kontrolu nad pohybom dieťaťa len preto, že sa bavia v blízkosti miesta cúvania.

 

Podľa názoru Ústavného súdu  vodič  motorového vozidla  nemohol predvídať stret automobilu s maloletým dieťaťom a jeho usmrtenie. K odbehnutiu dieťaťa a jeho stretu s vozidlom došlo za okolností, ktoré vodič nemohol predpokladať. I keby len na základe prítomnosti dieťaťa na parkovisku mohol predvídať, že sa dieťa môže náhle ocitnúť  v dráhe jeho cúvania  a že ho nemusí vidieť, mal podľa Ústavného súdu primeraný dôvod spoliehať sa na to, že ho nezrazí. Za neprimerané nie je možné považovať, pokaľ sa vodič spoliehal na to, že ženy dohliadajúce na dieťa budú mať dieťa naďalej pod kontrolou a nedovolia mu vstúpiť do jazdnej dráhy cúvajúceho vozidla. Samotná skutočnosť, že vodič spozoroval, že sa ženy spolu rozprávajú nič nemení na tomto záveru.

 

 

Ústavný súd konštatoval, že nie je možné paušálne odvodiť povinnosť vodiča cúvajúceho v obytnej zóne zaistiť si cúvanie pomocou spôsobilé a náležité poučenej osoby. Pokiaľ nemá dôvod domnievať sa, že by pri cúvaní mohol ohroziť osoby, ktoré sa nachádzajú na pozemnej komunikácii. Takáto povinnosť by bola zjavne neprimeraná a z hľadiska praktického života nesplniteľná.